Inštitúcie a sociálne a kultúrne iniciatívy EÚ sa sústreďujú najmä na riešenie nelegálnej migrácie a s ňou súvisiaceho organizovaného zločinu, vrátane prevádzačstva. Problematika nelegálnej migrácie sa v krajinách EÚ stala naliehavejšou v dôsledku viacerých faktorov. Patria sem zvýšené obavy o bezpečnosť po teroristických útokoch v USA, Veľkej Británii, Francúzsku a Španielsku, diskusie o účinnosti európskych modelov multikulturalizmu, ktoré niekedy vykazujú islamofóbne tendencie, a najmä hospodársky pokles po roku 2008. V tomto období došlo v mnohých európskych krajinách k poklesu životnej úrovne a miera nezamestnanosti dosiahla úroveň, aká nebola zaznamenaná od 30. rokov 20. storočia. Za týchto okolností sa ekonomickí migranti z arabských, prevažne moslimských, štátov v Stredomorí logicky stali hromozvodom pre obavy a nespokojnosť európskej verejnosti, na čo museli reagovať členské štáty a Európska únia (Brtnický, 2016).

Podľa údajov z roku 2013 bolo v členských krajinách EÚ 23 miliónov imigrantov z území mimo EÚ. Z tohto počtu 9,3 milióna pochádza zo susedných krajín, t. j. približne 40 % z celkového počtu prisťahovalcov z tretích krajín. Asi 70 % je v južnom susedstve, konkrétne v krajinách arabského Stredomoria a v Turecku (Fargues, 2013: 5). Oblasť južného a východného Stredomoria je nepochybne jedným z najväčších zdrojov migrácie do EÚ a je isté, že tomu tak bude aj v nasledujúcich rokoch. Nelegálnu migráciu určite posilní rozpad štátnej moci v Líbyi a oveľa menej drastický, ale podobný vývoj v Tunisku a Egypte. Nemalý vplyv má aj konflikt v Sýrii. Podľa údajov OSN zo septembra 2013 utieklo zo Sýrie do susedných krajín viac ako dva milióny ľudí, ktorí sú nútení žiť vo veľmi dočasných podmienkach v Iraku, Jordánsku, Libanone a Turecku (Agentúra OSN pre utečencov, 2013). Mnohí z nich sa snažia dostať nelegálne do členských krajín EÚ, najmä do Talianska a po súši do Bulharska a Grécka. Arabské Stredomorie je nielen zdrojom migrácie, ale aj dôležitou tranzitnou trasou pre nelegálnych migrantov z krajín subsaharskej Afriky a strednej a južnej Ázie, čo posilňuje migračný tlak smerom na sever (EÚ) (Brtnický, 2016).

Po 10 rokoch, 1. januára 2023, malo 27,3 milióna občanov nečlenských krajín bydlisko v členskom štáte EÚ, čo predstavuje 6,1 % populácie EÚ. V porovnaní s predchádzajúcim rokom to predstavuje nárast o 3,5 mil. Okrem toho 13,9 milióna osôb žijúcich v jednom z členských štátov EÚ k 1. januáru 2023 boli občanmi iného členského štátu EÚ. V absolútnom vyjadrení sa najväčší počet cudzích štátnych príslušníkov žijúcich v členských štátoch EÚ k 1. januáru 2023 zistil v Nemecku (12,3 milióna), Španielsku (6,1 milióna), Francúzsku (5,6 milióna) a Taliansku (5,1 milióna). Cudzinci v týchto štyroch členských štátoch spolu predstavovali 70,6 % z celkového počtu cudzích štátnych príslušníkov žijúcich v EÚ, pričom rovnaké štyri členské štáty mali 57,9 % podiel na populácii EÚ. V relatívnom vyjadrení členským štátom EÚ s najvyšším podielom cudzích štátnych príslušníkov k 1. januáru 2023 bolo Luxembursko, kde cudzinci tvorili 47,4 % z celkového počtu obyvateľov. Vysoký podiel cudzincov (viac ako 10 % obyvateľov s trvalým pobytom) bol zaznamenaný aj na Malte (25,3 %), Cypre (19,9 %), Rakúsku (18,8 %), Estónsku (17,3 %), Nemecku (14,6 %), Írsku (14,4 %), Lotyšsko (13,9 %), Belgicko (13,5 %), Španielsko (12,7 %) a Dánsko (10,5 %). Naproti tomu cudzinci predstavovali menej ako 3 % populácie v Rumunsku (1,1 %), na Slovensku (1,1 %), v Poľsku (1,2 %), Bulharsku (1,3 %), Chorvátsku (1,8 %) a Maďarsku (2,4 %). (Eurostat, 2024).

V roku 2022 prišlo do EÚ 5,1 milióna prisťahovalcov z krajín mimo EÚ a 1,5 milióna ľudí, ktorí predtým mali bydlisko v jednom členskom štáte EÚ, migrovalo do iného členského štátu. Ak vezmeme do úvahy, že do členského štátu EÚ migrovalo aj 0,4 milióna ľudí s neznámou krajinou predchádzajúceho pobytu, v roku 2022 to predstavuje celkovo 7,0 milióna príchodov v dôsledku medzinárodného prisťahovalectva. Na druhej strane asi 2,7 milióna ľudí emigrovalo do iného členského štátu EÚ alebo do krajiny mimo EÚ. Z nich približne 1,0 milióna ľudí údajne opustilo členský štát EÚ, aby sa presťahovalo do krajiny mimo EÚ. Na porovnanie, v roku 2021 sa odhaduje, že 2,4 milióna prisťahovalcov do EÚ z krajín mimo EÚ a 1,4 milióna ľudí, ktorí predtým mali bydlisko v jednom členskom štáte EÚ, migrovalo do iného členského štátu. Približne 1,0 milióna ľudí emigrovalo z EÚ do krajiny mimo EÚ v roku 2021. Pred začiatkom pandémie COVID-19 v roku 2019 bolo do EÚ podľa odhadov 2,7 milióna prisťahovalcov z krajín mimo EÚ a 1,4 miliónov ľudí, ktorí predtým mali bydlisko v jednom členskom štáte EÚ, migrovalo do iného členského štátu. V roku 2019 emigrovalo z EÚ do krajiny mimo EÚ približne 1,2 milióna ľudí.