Dekada po Arabskej jari
Historický kontext Arabskej jari, jej príčiny, následky a dôsledky pre Európsku úniu
Projekt Dekáda po Arabskej jari: Turecko, Líbya & Sýria predovšetkým analyzuje novodobý politologický fenomén 21. storočia, ktorý nesie názov – Arabská jar. Projekt sa venuje komplexným implikáciám Arabskej jari smerom k Európe a Európskej únii v jasne preddefinovanej časovej osi od jej prepuknutia, pričom evaluuje jej konzekvencie po desiatich rokoch a z nich vyplývajúce otázky mierené predovšetkým k Líbyi, Sýrii a Turecku.
Arabská jar ako revolučná vlna demonštrácií, protestov a nepokojov predefinovala doterajšie geo-strategické koncepcie i bezpečnostnú a zahraničnú politiku Európskej únie voči Blízkemu východu a Severnej Afrike i Turecku a vyvolala dopyt po novej flexibilnej, promptnej a koherentnej stratégii (koncepcii) z dielne EÚ.
Túžba po slobode často potrebuje vonkajší impulz, aby naplno vytryskla na povrch a zmenila sa na skutočný revolučný zápal. Ako revolúcie zvrhávali autoritatívne vlády, začal sa črtať scenár prekreslenia politickej mapy v celom regióne. Spúšťače revolúcií sa líšili od krajiny ku krajine, hlavné príčiny však boli v niektorých režimoch porovnateľné.
V Tunisku sa pouličný predavač Bouazizi v zúfalstve podpálil pre ekonomické ťažkosti a skorumpované miestne úrady. V Egypte bol mladý podnikateľ Khaled Saeed zadržaný a umučený na smrť policajným aparátom. Hlboko rezonujúci incident zmobilizoval mladých ľudí, aby protestovali proti brutalite režimu prezidenta Husního Mubáraka. Ľudia v Sudáne demonštrovali proti al-Bašírovej autokracii, zatiaľ čo v Alžírsku vypukli masové protesty proti piatemu funkčnému obdobiu prezidenta Bouteflika pri moci.
Zmienené revolúcie demonštrujú spoločnú prierezovú dynamiku: absenciu jedinej vedúcej sily, čo viedlo k mobilizácii rôznych skupín vrátane mladých ľudí, žien, robotníkov a inteligencie, z ktorých všetci zohrali kľúčovú úlohu v protestoch. Katalyzátorom týchto udalostí v Tunise bolo zvrhnutie tuniského diktátora Ben Alího v januári 2011 (bol pri moci od roku 1987). Revolučný duch sa čoskoro preniesol do Egypta (Mubarak vládol od roku 1981). Revolučné vlny pokračovali masovými protestmi sudánskeho ľudu a v decembri 2018 zvrhli režim prezidenta al-Bašíra, ktorý vládol od roku 1989.
Arabská jar spustila reformy v Maroku a nakoniec v Alžírsku obyvateľstvo Prinútilo prezidenta Bouteflika v roku 2019 odstúpiť (bol pri moci od roku 1999). Námestiami zmienených krajín sa ozýval populárny revolučný slogan „Ash-shaʻb yurīd isqāṭ an-niẓām“ – „ľud chce zvrhnúť režim“, tak znelo heslo vzdoru proti dlhodobým autoritárskym režimom.
Zatiaľ čo vo vyššie zmienených revolúciách sa podarilo zvrhnúť hlavy režimov v rozsiahlych ľudových protestoch a povstaniach, v dvoch krajinách nabral vývoj omnoho násilnejšie a drastickejšie trajektórie. V Líbyi 17. februára pôvodne pokojné demonštrácie prepukli do revolúcie, ktorá eskalovala až do intervencie vojenských síl NATO. Plukovník Kaddáfí, ktorý nemilosrdne vládol od roku 1969, bol 20. októbra 2011 zajatý a zabitý po bitke pri Sirte. Svet obleteli snímky jeho verejnej defenestrácie opozičnými rebelmi.
Reakcia jedného vodcu na mimoriadne udalosti Arabskej jari bola tak brutálna a vytrvalá, že uvrhla jeho krajinu do stavu humanitárnej katastrofy a občianskej vojny. Touto krajinou je Sýria, a ten vodca je prezident Bašár al-Asad. Konflikt začal 15. marca 2011 počas celoštátnych demonštrácií, ktoré boli logickým vyústením vlny protestov. Demonštranti požadovali odstúpenie prezidenta Bašára al-Asada, rovnako ako ukončenie jeho takmer päť desaťročí trvajúcej vlády strany Baas.
Mimo arabského sveta sa pomyselné tektonické vlny Arabskej jari rozšírili i do Tureckej republiky. V máji 2013 skupina aktivistov zorganizovala pokojný protest v istanbulskom parku Gezi. Protestovali proti plánom tureckej vlády zbúrať park s cieľom postaviť repliku vojenských kasární Taksim z osmanskej éry, ktorá by zahŕňala nákupné centrum. Nútené vysťahovanie demonštrantov z parku a nadmerné používanie policajných síl vyvolali bezprecedentnú vlnu masových demonštrácií. Počas troch prvých týždňov približne 3 milióny ľudí vyšli do ulíc po celom Turecku, aby protestovali proti širokému spektru obáv z budúcnosti Turecka.